Katana
Meč bol synonymom japonskej cti a statočnosti. I preto musel byť dokonalý po remeselnej i umeleckej stránke. Najdôležitejšia bola nesporne výroba čepele. Je známe, že existovalo vyše 8000 výrobných techník.
Už od 8. storočia bola čepeľ meča vykovávala z ocele s regulovaným množstvom uhlíka. Hlavným procesom pri výrobe meča bolo tavenie, kovanie a telelné zušľachťovanie. Neskôr samotné brúsenie a leštenie. Následovalo zhotovenie rukoväti (CUKA), záštity (CUBA), pošvy (SAJA) a mečových ozdôb. Najdôležitejším, najzložitejším, ale i najpracnejším procesom bolo vykovanie čepele. Hranol ocele sa nahrieval a koval, až dosiahol určitú hrúbku. Potom sa prekladal a znovu skúval. Počet takto preložených vrstiev sa udával až na 4 milióny! Mečiar musel dbať, aby pred každým preložením bol materiál dokonale očistený. Ak sa sem totiž dostal kúsok nečistoty (okuje alebo trúsky) bolo zabránené dokonalému spojeniu vrstiev a vznikali pukliny.
Rôzne mečiarske školy používali pri kovaní čepelí zaužívané postupy, ktoré spočívali v rozdielnom pomere tvrdých a mäkkých druhov ocele pri skúvaní. Všeobecne sa do popredia staval ľudský faktor - i vtedy totiž platilo, že zlý kováč nedokázal vykovať dobrý meč ani z najlepšej ocele. Proces výroby čepele trval celé týždne, ba i mesiace. Základným predpokladom dobrého mečiara bol bezúhonný život, nábožnosť a morálna čistota.
Jeden kováč (mečiar) mal zpravidla troch pomocníkov. Keď čepeľ nadobudla zodpovedajúci tvar, mohol sa začať proces tepelného zušľachťovania. Tieto procesy sa odohrávali v noci (alebo sa musela zatemniť miestnosť), aby mohol mečiar zrakom presne rozoznať stupeň zahriatia, podľa farby kovu. Dôležitú úholu zohrávala farba plameňov, pričom kováčske mechy museli dodávať len presne vymedzené množstvo vzduchu.
Po tepelných spracovaniach následovalo škrabanie a brúsenie čepele po dobu 50 dní. Potom nastalo hladenie a leštenie čepele na olejovom kameni a rôznym brúsivom až do zrkadlového lesku. Na záver mečiar sám vyznačil svoju signatúru na tŕni čepele (tá sa nazývala Nakago a spájala čepeľ meča s rukoväťou - pozri obrázok), prípadne doplnil čepeľ rytým ornamentom alebo symbolom. Dokonca sa vraví, že slávni mečiari niektoré svoje výrobky ani ,,nepodpisovali", pretože podľa ich unikátneho vzhľadu a vlastností každý hneď vedel, z ktorej dielne pochádzajú.
Japonský meč bol samozrejme plne demontovatelný a ktorákoľvek jeho časť sa mohla v prípade potreby vymeniť.
Na hodnotenie mečov existovali experti, ktorí na každý meč vypracovali osvedčenie, tkz. ORIGAMI. Uvádzali v ňom podstatné údaje o meči a výsledky sečných skúšok. Tie prevádzali špecialisti, ktorí čepeľou presekávali balíky slamy, prilby, alebo iný materiál. Známe sú i prípady (hlavne z obdobia Tokugawi), keď sa tieto skúšky robili na mŕtvych telách popravených zločincov a dokonca i na odsúdencoch zaživa. Po každej skúške sa zapísalo do protokolu, ako sa meč pri tom ktorom seku choval.Ľudia zasvetení mystikám japonského meča verili, že časť kováčovho charakteru prejde i do ním vyrobenej čepele. Podľa historických prameňov bola táto teória podrobená skúške na čepeli meča známeho Masamuneho, ktorého meče boli pokladané za nielen nanajvyš kvalitné, ale aj morálne správne a čepeli Senzá Muramasu, ktorého výrobky ,,presekávala oceľové prilby ako melóny" - boli však považované za čepele s veľmi prchkou a divokou povahou. Oba meče vložili ostrím hore do prúdu bystriny. Listy plávajúce po hľadine, sa čepeli nevyhýbali, prechádzali ňou a boli rozrezané na polovicu, zatiaľ čo Masamuneho čepeli sa naopak vyhýbali.
Kováčom mečov bola v spoločnosti prejavovaná veľká úcta. Pri svojej práci museli byť maximálne sústredení na danú činnosť. Sebemenšia strata koncentrácie ovplyvnila kvalitu ich práce. Výroba meča bola veľkým tajomstvom mečiara a ten svoj pracovný postup odhalil iba svojmu následníkovi (väčšinou synovi). Tajomstvo výroby bolo teda dedičné.
Najvzácnejšie meče pochádzajú z 13. storočia a sú medzi zberatelmi i najžiadanejšie. Ich cena sa pohybuje rádove v miliónoch dolárov. Treba však spomenúť, že v minulosti mečiari opovrhovali peniazmi a cenu za svoj výrobok nestanovovali v hodnote peňazí. Zaujímalo ich jedine ohodnotenie zákazníkovo, o peniazoch sa nebavili. Tento rys môžeme pozorovať i u samurajov - ideálny vzor samuraja bol ten, ktorý ani hodnotu peňazí nepoznal. U väčšiny bol však morálny kódex natoľko zakorenený, že omyl v podobe ponuky finančnej hodnoty za vykonanie skutku protimorálneho, stál takéhoto trúfalca život.
Na záver snaď skúsim zodpovedať typickú otázku ,,Kde taký meč kúpiť?". Myslím, že práve to je snom každého fanúšika japonskej kultúry. I keď sa možno niektorí pýtajú: ,,Na čo by mi taký meč bol?", musím zdôrazniť, že tu nejde o jeho praktické využitie. Ak vás tieto články, história Japonska a samurajov, aspoň trochu zaujali, určite máte vlastné dôvody a motiváciu.
Sadu daišó-šotó (katana a wakizashi) si máte možnosť objednať z Českej republiky prostredníctvom on-line objednávky na adrese japonske-mece.wz.cz. Ich cena sa pohybuje od 3 do 5 tisíc korún. Čepele sú (vraj) z ocele a relatívne kvalitné. Najvzácnejšie kúsky pre zberateľa (i keď repliky) sú tie, ktoré si dovezie priamo z Japonska. Tu však počítajte s cenou niekoľko 1000 dolárov.
Pôvodné kované meče staré niekoľko storočí sa už nachádzajú prevažne v svätiniach a zberateľských trezoroch majetnejších ľudí. Ich cena j
e totiž rádove niekoľko miliónov dolárov.
