Japonskí samuraji
Dnes si povieme čosi o japonských samurajoch - prečo boli takí výnimoční a čím sa preslávili. Povieme si o ich mravnom kódexe (bušidó), bojovom výcviku a zvykoch, ktoré v dnešnej spoločnosti naháňajú hrôzu. Až do zrušenia kasty samurajov (1876) však boli na dennom poriadku, boli to pre nich veci cennejšie než život - vernosť a česť.
Vojenská vrstva samurajov sa ešte delila na štyri skupiny - Hatamoto (lenníci), Gokenin (tkz. prostredný), Rónin (samuraji bez pána) a neskôr i Ašigaru (obyčajní vojaci). Slovo samuraj značí, v doslovnom preklade, ,,človek vládcovi slúžiaci". Odvodzuje sa od slova saburau - slúžiť. Kastu samurajov zvykli tiež nazývať ako "Trieda dvoch mečov". Tento pojem si vysvetlíme neskôr, pri popise ich výzbroje. Pre samuraja bol meč posvätná oceľ, znamenie sily a vnútorného uznesenia. Ľahostajné zachádzanie s mečom bolo absurdné. Nikdy naňho nesmel omylom stúpiť, alebo s ním zachádzať neopatrne, či dokonca podradne. Bola to časť jeho charakteru. Katana bola pre samuraja predovšetkým symbolom jeho rodu a postavenia. Áno, i zbraň, ale i neustála pripomienka toho, kto je, jeho povinnosti, ale i jeho práva.
Meč patril nesporne k hlavným atribútom samuraja, spočiatku však tvorilo jeho hlavnú výzbroj luk a šípy. Samuraj sa na svoju vojenskú dráhu pripravoval od detstva. Cvičil sa v zachádzaní so zbraňami - v detskom veku ich drevenými imitáciami, učil sa jazdiť na koni, strieľať z luku. Neskôr sa k telesným cvičeniam pridružili tiež cvičenia duchovné (mravná výuka, ale i dejepis, krasopis a literatúra). Neskôr sa z tejto výuky vytvoril mravný kódex samuraja, ktorý bol až oveľa neskôr nazvaný bušidó (v preklade Cesta samuraja alebo Cesta meča). Pomenovanie bolo vytvorené zo spojenia slov BU (vojenstvo), ŠI (osoba vojenského stavu) a DÓ značí cestu. Pôvodne sa tento kódex opieral o konfuciálnske náboženstvo a etiku, budhizmus a hlavne šintoizmus. Medzi hlavné zásady tohoto kódexu patrila vernosť svojmu pánovi (či už detí k rodičom, samuraja k Daimovi, kniežaťa k šógunovi, alebo šóguna k cisárovi). Táto zásada bevýhradnej poslušnosti občas zaznamenávala i také extrémy, že jediným upozornením samuraja na omyl svojho pána (alebo nesprávny názor), bola rituálna samovražda - Seppuku (občas nazývané i Hara-kiri).
Samuraj nepovažoval smrť za čosi, čoho sa treba báť. Pohŕdal ňou. Sám si dokonca vzal život (rituálnou vraždou seppuku) z jedným z nasledujúcich dôvodou: Ak sa chcel vyhnúť potupe zajatia, ak zomrel jeho pán, na protest proti jeho mylnému názoru, alebo ak bol k takejto smrti odsúdený úradmi (predstavte si podobnú situáciu na dnešnej politickej scéne :)
V krátkosti si môžeme popísať priebeh takej rituálnej samovraždy, znázornenej na obrázku vľavo.
Odsúdený sa usadil (telo spočívalo na pätách chodidiel) pred porotu a zvyčajne i svedkov, ktorí boli po celú dobu rituálu prítomní. Bez akýchkoľvek emócii nahlas vyslovil, z akého dôvodu si siaha na svoj život. Potom si z pliec spustil svoj odev (väčšinou kimono) a rukávy umiestnil pod kolená, aby tak zabránil prevráteniu tela dozadu - takáto smrť sa považovala za nečestnú. Na podstavci mu priniesli krátky meč wakizashi. Pokojne, dokonca pohrdačne ho vzal do rúk a bez zaváhania si ho vrazil hlboko pod pás do ľavej časti tela. Pomaly s ním ťahal k pravej strane, kde meč otočil v rane a urobil prudký sek nahor. Počas tohoto hrozného aktu nesmel dať najavo žiadnu známku bolesti! Potom sa pomaly predklonil dopredu a jeho asistent, ktorý sedel po celú dobu vedľa neho (väčšinou to bol rodinný príbuzný), mu jediným švihom uťal hlavu...
Na obrázku máte možnosť vidieť samuraja, ktorý sa práve chystá podstúpiť rituálnu samovraždu a za ním stojí asistent s pripraveným mečom.
Pramene bušidó boli rozmanité, ale tých podstatných pravidiel, z ktorých samuraj čerpal, bolo málo a boli jednoduché.
Nadradenie samurajstva bolo tiež vyjadrené výsadou nosiť zbraň - dlhý meč Katana (asi 100 - 120 cm) a krátky meč Wakizaši (40 - 60 cm) (o ktorých si bližšie povieme zachvíľu). Ďaľšou výsadou bolo používanie rodového mena. Tou najzásadnejšou výsadou ale bolo právo beztrestne potrestať kohokoľvek z nižšej kategórie. Stačilo len, aby roľník alebo obchodník neustúpil z cesty, po ktorej samuraj kráčal. Okamžite takéhoto opovážlivca sťal.
Zmysel pre česť a oddanosť hnal samurajov do boja i proti samému cisárovi. Boli špeciálne vycvičení, aby sa nebáli čeliť vlastnej smrti. Samurajovia sa stavali zoči-voči protivníkovi (pri dueloch) výlučne na rovnakom hierarchickom stupienku. Majtri šermu učili svojích zverencov vyťahovať si šípy z tela počas boja a zároveň sa vyhýbať bodným ranám. Nenosili totiž štíty a jedinú ochranu im poskytovala škridlicovo usporiadaná kožená zbroj, ktorá iba z časti znemožňovala prenikať šípom do tela. Životne dôležité orgány, ako srdce, pľúca a brušnú dutinu, však chránil kovový kryt. Výhodné to bolo hlavne z toho hladiska, že to neobmedzovalo ich pohyblivosť. Samurajovia museli pred nepriatelom pôsobiť elegantne. Nebolo teda nijakou zvláštnosťou, keď si namaľovali a navoňavkovali tvár, pre prípad, že by sa stali vojnovou trofejou.
